Dedičské konanie a majetok

Poručiteľ – osoba, po ktorej sa dedí.

Dedič – osoba, ktorá po poručiteľovi dedí. Dedič môže dediť zo zákona alebo zo závetu.

Dedičstvo – majetok a dlhy, ktoré po poručiteľovi zostali a ktoré prechádzajú na dedičov, pokiaľ dedič dedičstvo neodmietne ako celok. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Závet – jednostranné vyhlásenie poručiteľa, komu má pripadnúť majetok po jeho smrti. Závet môže byť napísaný vlastnou rukou poručiteľa alebo zriadený vo forme notárskej zápisnice. Pri vlastnoručnom závete zákon vyžaduje vlastnoručný podpis poručiteľa. Podstatnou náležitosťou závetu je aj dátum jeho podpisu.

Zákonný dedič – osoba, ktorá dedí podľa zákona. Zo zákona sa dedí vtedy, keď poručiteľ nezanechal platný závet, alebo ak závet nepokrýva celé dedičstvo.

Dedenie zo zákona znamená, že o tom, kto dedí, rozhoduje zákon. Dediči sú rozdelení do štyroch dedičských skupín. Do prvej skupiny patria deti a manžel poručiteľa, dedia rovnakým dielom. Ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti. Ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti. Ak žiadny dedič nededí v tretej skupine, v štvrtej skupine dedia rovnakým dielom prarodičia poručiteľa, a ak nededí žiaden z nich, dedia rovnakým dielom ich deti.

Neopomenuteľný dedič – potomok poručiteľa, ktorého zákon osobitne chráni. Ak je neopomenuteľným dedičom maloletý potomok, musí sa mu dostať aspoň toľko, koľko robí jeho dedičský podiel zo zákona, a ak je plnoletým potomkom, musí sa mu dostať aspoň toľko, koľko robí jedna polovica jeho dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.

Vydedenie – zákonom dovolené vylúčenie neopomenuteľného dediča z dedenia. Ide teda o právny úkon, ktorým poručiteľ zbaví neopomenuteľného dediča jeho zákonného nároku dediť. Vydedenie je možné len zo zákonom určených dôvodov. Nestačí teda, že sa tak poručiteľ rozhodne – vždy musia existovať aj zákonné dôvody (napr. dediť vedie trvalo neusporiadaný život).

Odmietnutie dedičstva – vyhlásenie dediča, že dediť nechce. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva môže dedič urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia upovedomený.

Notár ako súdny komisár – notár, ktorý vedie dedičské konanie poverením súdu.

Cudzí prvok – znamená, že dedičská vec má väzbu na viac než jeden štát. Môže ísť napríklad o situáciu, keď poručiteľ žil v zahraničí, mal cudzie občianstvo, majetok sa nachádza v inom štáte alebo dedič žije mimo Slovenska.

Obvyklý pobyt poručiteľa – štát, s ktorým bol život poručiteľa najviac spojený.

Rozhodné právo – právo štátu, podľa ktorého sa dedičské konania posudzuje.

Dedičské konanie sa začína po smrti poručiteľa na návrh alebo aj bez návrhu. Po tom, ako je úmrtie zaevidované v matrike, vec sa dostane na príslušný súd. Súd následne poverí notára, aby konanie viedol ako súdny komisár. Dedičia si notára nevyberajú sami.

V konaní sa zisťuje, kto je dedičom, či existuje závet, aký majetok a aké dlhy poručiteľ zanechal a ako sa má dedičstvo rozdeliť. K uvedenému slúži inštitút predbežného vyšetrenia podľa § 175 Civilného mimosporového poriadku (CMP). Tento právny predpis výslovne uvádza, že súd zistí majetok a dlhy poručiteľa a vykoná ich súpis. Ak je dedič len jeden, alebo ak sa dedičia dohodnú, konanie býva spravidla jednoduchšie a rýchlejšie. Výsledkom dedičského konania je vo väčšine prípadov buď dohoda dedičov o vysporiadaní, alebo uznesenie súdu o dedičstve podľa § 203 CMP.

V konaní môže byť tiež vydané aj Európske osvedčenie o dedičstve. Toto osvedčenie je osobitnou listinou definovanou nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 (čl. 62 a nasl.), ale aj Civilným mimosporovým poriadkom (§ 214 a nasl.). Slúži na to, aby dedič, odkazovník s priamym právom k dedičstvu, vykonávateľ závetu alebo správca dedičstva vedel jednoducho preukázať svoje postavenie v inom členskom štáte EÚ.

Základné zisťovanie robí v dedičskom konaní notár ako súdny komisár. Ten preveruje majetok a dlhy poručiteľa a robí ich súpis. Vychádza pritom z údajov od dedičov, z listín, z verejných registrov a z informácií od bánk, katastra, poisťovní, zamestnávateľov a iných inštitúcií, ak sú pre konanie potrebné.

Zároveň súd vykoná šetrenie v evidencii, ktorá je vedená v Notárskom centrálnom registri závetov, či je v nej evidovaný aj závet poručiteľa.

Ako dedič však nemusíte čakať iba na výsledok šetrenia notára/súdu. Veľmi pomôže, ak si vopred pripravíte všetko, čo o majetku poručiteľa viete – napríklad list vlastníctva, údaje o bankových účtoch, poistkách, autách, podnikaní, cenných papieroch, dlhoch, zmluvách či úveroch. Čím viac informácií notárovi poskytnete, tým presnejšie a rýchlejšie bude vedieť dedičstvo prejednať.

Ak máte podozrenie, že existuje ešte ďalší majetok, povedzte to notárovi čo najskôr. Platí to aj pri majetku v zahraničí. Ak sa majetok objaví až po právoplatnom skončení konania, možno riešiť novoobjavený majetok v ďalšom dedičskom konaní (v tzv. dodatočnom konaní).

Na dodatočné konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, na ktorom bolo konanie o dedičstve skončené.

Na Slovensku sa samotné nadobudnutie dedičstva osobitnou daňou z dedičstva nezdaňuje. Z pohľadu dane z príjmov platí, že príjem získaný dedením nie je predmetom dane. To znamená, že len zdedenie majetku nekreuje povinnosť podať daňové priznanie „len preto, že ste dedili“.

To však neznamená, že sa po dedení nevyskytnú žiadne daňové povinnosti. Ak napríklad neskôr predáte zdedenú nehnuteľnosť, môže vzniknúť otázka zdanenia príjmu z predaja. Rovnako, ak ste zdedili nehnuteľnosť, môže vám následne vzniknúť povinnosť podať priznanie k dani z nehnuteľností obci alebo mestu, kde sa nehnuteľnosť nachádza.

S dedením sú však spojené aj dva druhy poplatkov. Prvým je notársky poplatok a druhým je súdny poplatok. Obidva tieto poplatky sa odvíjajú od výšky dedičstva a zaťažujú dedičov.

Civilný mimosporový poriadok výslovne uvádza, že v konaní o dedičstve platí odmenu notára a jeho hotové výdavky dedič, ktorý nadobudol dedičstvo; ak je dedičov viac, trovy sa rozdeľujú podľa pomeru ich dedičských podielov. Odmena notára sa určuje podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 31/1993 Z. z. o odmenách a náhradách notárov a spravidla závisí od hodnoty majetku v dedičstve.

Presnú sumu vám notár vie povedať podľa toho, aký majetok sa prejednáva a aké úkony bude potrebné vykonať.

Okrem odmeny notára môžu vzniknúť aj ďalšie náklady, napríklad za znalecký posudok pri oceňovaní nehnuteľnosti alebo podniku, za preklady listín, za overovanie podpisov či za získanie niektorých podkladov zo zahraničia. Nie v každom dedičskom konaní sa tieto náklady objavia, ale pri zložitejšom majetku s nimi treba počítať.

Áno. Podľa § 463 Občianskeho zákonníka dedič môže dedičstvo odmietnuť. Odmietnutie sa robí buď ústnym vyhlásením na súde, alebo písomným vyhlásením zaslaným súdu. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva môže dedič urobiť len do jedného mesiaca odo dňa, keď bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia upovedomený. Z dôležitých dôvodov môže súd túto lehotu predĺžiť.

Treba myslieť aj na to, že dedičstvo nemožno odmietnuť len sčasti. Podľa § 466 Občianskeho zákonníka k odmietnutiu nemožno pripojiť podmienky ani výhrady a nemožno odmietnuť len časť dedičstva. Zároveň podľa § 465 Občianskeho zákonníka dedič nemôže dedičstvo odmietnuť, ak sa už svojím konaním správal tak, že je zrejmé, že dedičstvo prijať chce. A podľa § 467 Občianskeho zákonníka odmietnutie už nemožno vziať späť.

I am text block. Click edit button to change this text. Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Ut elit tellus, luctus nec ullamcorper mattis, pulvinar dapibus leo.